Oslava bytia, radosti žitia…

Oslava bytia, radosti žitia…

       „Oslava bytia, radosti žitia“

       Hovorí sa, že rodinu a meno si nevyberáš. Nemáš možnosť si vybrať do akej rodiny sa narodíš, ani k menu sa vyjadriť nemôžeš, keďže o tom je väčšinou rozhodnuté už dávno pred tvojím príchodom na svet. Napriek tomu nachádzam nádhernú paralelu, ktorá sa mi vynára pred očami po úspešnom výročí detského folklórneho súboru.

     Dratvárik to je v prvom rade rodina. Tak trošku neštandardná, ale o to krajšia rodina, ktorá sa každým rokom rozrastá. A prečo neštandardná? Tradičná rodina musí mať otca i matku. My sme mali otcov dvoch, v súčasnosti už len jedného a nejako to tak bolo počas 30 rokov, že títo naši otcovia bez problémov zastali aj rolu matky. Ujo Ďuro (Ing. Juraj Dávid) a ujo Peťo (Ing. Peter Lakomčík) sa ako správni otcovia stali hlavou rodiny, ktorú ochraňujú, ale dokázali priniesť pre všetky generácie detí lásku a porozumenie, tak ako to robí každá matka. Nepoznám rodinu, kde občas nezahrmí a sem tam prídu aj blesky. Ale tak to má byť.

   Všetci rodičia sa snažia vychovať zo svojich detí ľudí s čistým srdcom, ktorí budú ozdobou tohto sveta. Tento proces si vyžaduje množstvo trpezlivosti a občas musí zaúradovať aj pevná otcovská ruka. Ale keď deti vyrastú pochopia, že každý jeden rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie. Okrem dvoch otcov máme ako neštandardne štandardná rodina aj svojich starých rodičov. Igora (Igor Kovačovič) a starkú Cinku (Margita Dávidová). V ich šedinách a mozoľoch je ukrytá skúsenosť, múdrosť i pracovitosť, ktoré boli a dodnes sú neoceniteľnou pomocou pre Dratvárik. No a to čo robí rodinu rodinou sú predsa deti. Za 30 rokov existencie súboru sa už vystriedali generácie detí, z ktorých sa stali rodičia. Nemôže existovať pre zakladateľov súboru väčšia odmena, ako keď ,,deti“, ktoré prežili v súbore časť svojho detstva, prinášajú do súboru svoje vlastné deti. Rodičia najlepšie vedia, čo v súbore prežili a čo im to prinieslo do života.

       Súbor to nie sú len tréningy a vystúpenia. Je to predovšetkým výchova k zodpovednosti a upevňovanie vedomia, že som súčasťou kolektívu. Detský folklórny súbor Dratvárik je jedna obrovská rodina. S tým rozdielom, že máte možnosť vybrať si, či sa stanete jej súčasťou, alebo nie. Kolobeh života nezastavíš. Ľudia prichádzajú i odchádzajú. Tak i v našej súborovej rodine sa vystriedalo množstvo mien, ktoré svojou prácou prispeli k tomu, že v roku 2016 oslavujeme svoje 30. výročie. My na nich nezabúdame a máme ich vo veľkej úcte. Ďakujeme za ich prácu, ochotu, energiu a neposlednom rade i čas, ktorý v Dratváriku prežili. Som presvedčený o tom, že rodina nemôže zaniknúť. Zmenia sa ľudia, prídu ďalší, ale rodina tu bude so svojou otvorenou náručou čakať na svoje deti stále.

  1. výročie Dratvárika dalo pomyselnú bodku za ďalšou kapitolou jednej generácie, ktorú nahradí ďalšia. A tak je to dobre. Voda tečie, čas letí, deti rastú a Dratvárik tu bude stále. Pretože rodina je to najposvätnejšie, čo v živote máme. Ďakujeme vzácnym hosťom, rodičom, priateľom, kamarátom, priaznivcom i podporovateľom, že si našli čas a spolu s nami oslávili nádherné jubileum jednej obrovskej rodiny – detského folklórneho súboru Dratvárik zo Slovenskej Ľupče. Pevne verím, že naša ,,OSLAVA BYTIA“ priniesla divákom mnohé ,,RADOSTI ŽITIA“! Som rád, že som sa stal súčasťou tejto rodiny.

                                                     Za vedenie súboru   Matúš Yeti – Ivan

 

_mg_5394  _mg_4773

_mg_4856 _mg_5068

_mg_4784 _mg_5383

 

Dratvárik   30.výročie založenia

 

Keď sme v roku 1986 zakladali detský súbor, nebolo by mi napadlo, že sa v plnej sile dožije 30 rokov. Vtedy sme uvažovali len o jednom, pokúsiť sa vzbudiť záujem pre folklór u detí z Ľupče a okolia tak, aby v tejto záľube pokračovali v dospelom súbore Partizán. Na založenie súboru, jeho vedenie a činnosť sú potrební mnohí ľudia. Dôležité sú aj technické podmienky, priestory na cvičenie, materiálne vybavenie, kroje, obuv, hudobné nástroje a rekvizity. To všetko sa podarilo v Ľupči od začiatku vytvoriť a zabezpečiť. Najprv základná škola poskytla na cvičenie telocvičňu, neskôr obec spoločenskú miestnosť a kinosálu. Za to patrí vďaka vtedajšiemu vedeniu školy pani Bírešovej a vedeniu MKS pani Seredyovej. S veľkou podporou vtedajšej prednostky OcÚ pani Dvoranovej obec vo svojom rozpočte každoročne vyčlenila finančné prostriedky na chod a materiálne vybavenie. Ešte predtým sa prvotné nadšenie prejavilo veľkým dobrovoľníctvom pri poskytovaní materiálu a času pri výrobe prvých krojov. Tak padli za obeť aj posteľné plachty z výbavy tety „Cinky“ a Elenky Dávidovej, Jurajovej mamy a manželky. Súbor mal podporu a pomoc aj od súboru Partizán, jeho vtedajší organizačný vedúci Ferko Belík, ktorý sa staral o jeho krojové vybavenie, nikdy nezaváhal a pri vyraďovaní už opotrebovaných alebo nepoužívaných krojov alebo ich súčastí tieto daroval Dratváriku.

Pokiaľ sme nemali vlastnú detskú ľudovú hudbu, programové čísla tanečné aj spevácke doprevádzal na akordeóne Rudo Seredy, neskôr aj so Štefanom Mališom. Manželia Seredyovci boli aj prvými súborovými organizačnými vedúcimi. Vybavovali vystúpenia, objednávali výrobu prvých krojov, kapcov a čižiem. Tak ako aj teraz, aj vtedy v začiatkoch do diania v súbore boli zapojené celé rodiny, mamy a otcovia účinkujúcich detí. Súbor rástol aj vekom aj umelecky. Postupne sa podarilo pod odborným vedením Mira Barana, ľupčianskeho učiteľa a aktívneho člena ľudovej hudby Borievka, vychovať niekoľko generácií detských muzikantov, hráčov na husle, akordeón, kontrabas a cimbal. Dnes sú z mnohých profesionáli v rôznych hudobných odboroch. V mojich spomienkach sú to krásne časy plné nadšenia a radosti z prichádzajúcich úspechov. Potlesk obecenstva, uznanie rodičov a miestnych autorít, to je tá najväčšia odmena všetkým, ktorí obetujú svoje sily, čas a niekedy aj prostriedky tomuto krásnemu koníčku. Niektorí zo spomenutých nie sú už žiaľ medzi nami živými, ale spomienka na nich, úcta a vďaka aj po rokoch im stále právom patrí.

Ako je vidieť, súbor stále srší energiou a radosťou z práce vo voľnom čase a má môj obdiv, hlavne však tí, ktorí ho v súčasnosti vedú. Bezpochyby najväčšiu zásluhu na tomto už 30 ročnom pôsobení Dratvárika v našej obci a na Slovensku, obdivuhodnú trpezlivosť a výdrž má Juraj Dávid. Sám by to však nedokázal a preto patrí moje uznanie a vďaka aj Zuzane Kučerákovej-Michalcovej, ktorá vedie ľudovú hudbu od skončenia činnosti Miroslava Barana. Patrí jej vďaka aj za úpravy hudobných a tanečných čísiel. Vďaku si zaslúži Milka Debnáriková, ktorá nacvičuje najmenšie deti v Dratváriku, čo je najťažšie.Poďakovanie a uznanie patrí aj Matúšovi Ivanovi – Yetimu a Samovi Debnárikovi za nacvičovanie a choreografiu tancov, a všetkým, ktorí pomáhajú pri nácvikoch a vystúpeniach. Spomeniem aj Janku Krížovú a Andreja Gondu, ktorí už so súborom nepracujú, ale Dratváriku obetovali veľa času a energie.

Vďaka vám všetkým, prajem vám ešte veľa zdravia, síl a chuti pokračovať v začatej práci so súborom Dratvárik spred 30 rokov, ktorej som bol aj ja súčasťou a dnes sa spolu s vami teším, že súbor naďalej žije a hádam bude žiť aj ďalej. Vy ste toho zárukou.

 

 

Peter Lakomčík

 

_mg_4885 _mg_4703

_mg_5048 _mg_5105